Aj hesenský finančný súd zastavil kontroly v rámci zákona o minimálnej mzde

Hesenský finančný súd v Kasseli rozhodnutím zo 7. 11. 2018 (spis č. 7 V 476/18) zastavil kontrolu minimálnej mzdy v poľskej dopravnej spoločnosti na hlavnom colnom úrade v Gießene. Hlavný colný úrad v Gießene kontroloval na nemeckej diaľničnej servisnej stanici totožnosť vodiča počas medzinárodnej prepravy s miestom nakládky v Nemecku a teraz si chcel vyžiadať od zamestnávateľa mzdové dokumenty vodiča, aby ich skontroloval z hľadiska minimálnej mzdy v Nemecku.

Hesenský finančný súd v rámci dočasnej právnej ochrany zastavil túto kontrolu z dôvodu závažných pochybností o počiatočnom nariadení hlavného colného úradu o vykonaní kontroly. Finančný súd odôvodnil svoje pochybnosti tým, že sa najmenej v piatich rozhodnutiach nižších súdov, ako aj v dvoch rozhodnutiach v rámci precedentného práva nemeckého spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) a občianskych súdov riešili právne otázky o legálnosti nariadenia o kontrole v súlade s § 2 zákona o nelegálnom zamestnávaní pre zahraničné dopravné spoločnosti a tieto rozhodnutia boli v niektorých prípadoch jednoznačne v protiklade. Okrem toho v právnickej literatúre existuje viacero odlišných právnych názorov, pretože právne názory na rozhodnutia a vyhlášky sú zjavne niekedy dosť protikladné. Pokiaľ je známe, nebolo vydané rozhodnutie nemeckého spolkového finančného súdu, preto z právneho hľadiska existujú podstatné pochybnosti.

Už predtým Berlínsko-brandenburský finančný súd (spis č.: 1 V 1175/17) zakázal kontrolu minimálnej mzdy v poľskej dopravnej spoločnosti z dôvodu závažných pochybností z hľadiska súladu zákona s európskym právom pri jeho uplatňovaní na zahraničné dopravné spoločnosti pre všetky druhy dopravy. Okrem toho okresný súd vo Weißenburgu (spis č.: 1 C 435/16) a krajský súd v Ansbachu (spis č.: 1 S 872/17) vyhlásili, že zákon o minimálnej mzde nemožno uplatňovať na zahraničných dopravcov, dokonca ani v prípade kabotáže, vzhľadom na to, že dochádza k porušeniu slobody poskytovania služieb v Európskej únii. Zákon o minimálnej mzde taktiež neobstál pri skúmaní v kontexte európskeho práva pred súdmi v zahraničí. Rakúsky najvyšší súd (OGH) už vydal rozhodnutie z 29. 11. 2016 (spis č.: 9 ObA 53/16 (h)), v ktorom vyhlásil, že zákon o minimálnej mzde nemožno uplatňovať na vodiča pracujúceho na trase zo Salzburgu do Mníchova.

Na rozdiel od toho finančný súd spolkovej krajiny Bádensko-Württembersko označil v rozhodnutí zo 17. 7. 2018 kontrolu slovenskej prepravnej spoločnosti za legálnu a v súlade s európskym právom (spis č. 11 K 544/16). Predmetom konania však neboli všetky aspekty týkajúce sa európskeho práva. Toto rozhodnutie okrem toho ešte nie je právne záväzné a bolo postúpené na rozhodnutie spolkovému finančnému súdu. Vzhľadom na to, že neboli vyjasnené základné otázky týkajúce sa stanovenia minimálnej mzdy a rozsahu uplatňovania na zahraničné dopravné spoločnosti, predkladanie dokumentov na kontrolu nemeckým hlavným colným úradom je v súčasnosti ako ruská ruleta. Súdy napríklad ešte stále neuzavreli otázku priznania cestovných náhrad a paušálnych platieb na pobyty zahŕňajúce nocľah v roku 2015. Avšak to, či mal poľský vodič v roku 2015 nárok na 14,07 € za hodinu alebo – podobne ako nemeckí vodiči – len 8,50 € za hodinu v roku 2015, s prihliadnutím na povinné mzdové položky v Nemecku a Poľsku, závisí od právne záväznej definície.

Nemecké colné úrady taktiež oznámili štyri rôzne ustanovenia o výmennom kurze na prevod meny, čo taktiež zvyšuje riziko rozdielu až o 5 %.

Okrem toho sa ukazuje, že sekundárne povinnosti vyplývajúce zo zákona (najmä povinnosť nahlasovania), ktoré sa týkajú len zahraničných, a netýkajú sa domácich spoločností, spôsobujú najmä nákladovo náročný byrokratický zmätok. Komisia EÚ už kritizovala disproporčný charakter sekundárnych povinností pre zahraničné dopravné spoločnosti, ktoré vyplývajú zo zákona o minimálnej mzde pri začatí priestupkových konaní.

Okrem toho je zrejmé, že za chyby sa naozaj platí, pretože ustanovenia zákona o vysielaní pracovníkov (Arbeitnehmerentsendegesetz) určeného predovšetkým pre stavebníctvo sa preniesli do dopravného sektora bez toho, aby sa zohľadnili jeho osobitné znaky. Kým pracovník zamestnaný v stavebníctve sa vysiela len do jednej krajiny, v ktorej sa musia okrem nariadení v domovskej krajine zohľadniť aj jej nariadenia v oblasti práce a sociálneho zabezpečenia, vodič prichádza do kontaktu s týmito systémami až v 28 členských krajinách EÚ v priebehu jedného mesiaca. Vzhľadom na to, že ešte nedošlo k harmonizácii v rámci EÚ, zamestnávateľ sa musí vyrovnať s požiadavkami na mzdové zúčtovanie, ktoré si v určitých bodoch navzájom protirečia a v dôsledku ktorých je jednotné zúčtovanie v súlade so zákonom objektívne nemožné.

Okrem toho v rámci jednotlivých členských štátov neexistuje ani jednotný prístup k stanoveniu druhov dopravy, na ktoré sa majú príslušné vnútroštátne nariadenia týkajúce sa minimálnej mzdy vzťahovať. Spolkové ministerstvo práce a sociálnych vecí vydalo v januári 2015 tlačovú správu o „dočasnom pozastavení“ kontrol a priestupkových konaní pri tranzitnej preprave v Nemecku. Z tlačovej správy ani zo samotného zákona alebo súvisiacich vyhlášok nie je jasné, či si vodič môže alebo nemôže nárokovať minimálnu mzdu pri tranzitnej preprave za obdobie od roku 2015 až doteraz podľa rozhodnutia spolkovej vlády.

V dôsledku tejto výraznej právnej neistoty je viac ako nepochopiteľné, že Nemecká spolková republika doteraz nebola schopná rozhodnúť o výnimke zo zákona o minimálnej mzde pre dopravný sektor alebo ho aspoň pozastaviť, kým nevstúpia do platnosti európske opatrenia v oblasti mobility. V súčasnosti sa preto zákon o minimálnej mzde v oblasti dopravy javí skôr ako protekcionizmus na trhu, najmä preto, že na trhu práce nemožno zamestnať niekoho so mzdou nižšou ako minimálna mzda v Nemecku pre vodičov, ktorých je po celej Európe zúfalý nedostatok.

Námietky súdov proti uplatňovaniu zákona o minimálnej mzde preto vôbec nie sú prekvapujúce.

Heslo k priloženému súboru: #nie#damy#sie#